História

Úrodné nížiny a bohatstvo rieky Ondavy lákali k osídleniu už v dávnych dobách. Našli sa tu osídlenia z mladšej doby bronzovej a mohyly tzv. mohylovej kultúry z konca eneolitu a začiatku doby bronzovej.
V r. 1987 pri prácach na vojenskom objekte (na vršku Kozák) sa našlo 6 ks poľských mincí Jána Kazimíra z r. 1668.

Po prvýkrát sa obec Rakovec spomína v listine Jágerského biskupa Lamperta z r. 1226 pod názvom RAKOUCH. Pozdejšie sa názov obce menil podľa toho, ku ktorému panstvu obec patrila. Napr. rok:
1329 – Rakouch
1357 – Rachkolch
1405 – Vagykouch
1433 – Rakaucz
1773 – Rakowecz
1927 – Rakovec nad Ondavou

Územie obce patrilo do Zemplínskej župy, okresu Michalovce. Terajší názov obec Rakovec dostala po zemianskej rodine Rákócziovcov, ktorá tu mala po dlhý čas veľké pozemky.
O predkoch Rákócziovcov vieme, že osada Rákócz v župe Zemplín, bola pramajetkom rodu Bogáth – Radván. Spomedzi tu spomínaných členov rodiny a podľa listiny z r. 1328, otec Balazsa Mihály používal prímeno Rákóczi (de Rakolch – Rakovecký), čo znamená, že bol majetiteľom osady Rákócz a pravdepodobne tam aj býval. Od tých čias táto vetva rodu Bogáth – Rádvan používa stále meno Rákóczi. V rodinnej kronike z roku 1357 sa spomína, že rakovec bol rozkvitajúcou osadou a majiteľom osady bol Istvánfy Dominik.

V spisoch rodu grófov Andrássy z r. 1392 sa dočítame, že pri rozdeľovaní jágerského biskupstva, do ktorého patril aj majetok osady Rákócz, sa podieľali synovia statkárov Morvay Gyapola András, János a Ladislav, ako aj synovia Jakuba, Mikuláš a Peter. Ďalšími významnejšími statkármi v XV. storočí boli rodina Csapi (1463), rodina Gyapoly , rod. Morvay (1415 - 1459). Sl. Vedec Matej Bel vo svojom diele NOTITIA HUNGARYAE novae ... o osade Rakovec píše ako o vlastníctve grófa Žigmunda Barkócziho a Pavla Okoličianského, ktorým patril roľnícky majer RIČEJOV. Matej Bel v správe uvádza, že Rakovec ležiaci na svahu má úrodnú pôdu a bohaté pastviny v lesoch. Obyvateľmi tu boli z väčšej časti Slováci. V tom čase sídlili v obci 2 – 3 Maďari, z ktorých, ako píše autor, citujem: „... medzi nimi najprednejší Andrej Rákóczi, ktorý pochádza z tých istých predkov ako knieža tohto mena, najšľachetnejší výhonok rodu. Dosiahol šťastie so svojimi predkami. Tento Rákóczi nedosahuje takú vysokú hodnosť, žije však pokorne a počestne, má v moci časť dediny, druhá časť je odovzdaná do zálohy Szirmayovcom...“. Toto dielo písané po latinsky z roku 1743 nebolo dosiaľ publikované, časť jeho prekladu sa nachádza v Zemplínskom múzeu v Michalovciach.

V tomto diele je spomínaný Juraj Rákóczy, vodca protihabsburského stavovského povstania, ktorý bol sedmohradským kniežaťom známym z Rákócziho povstania, ktoré dostalo po ňom pomenovanie. Tento svojím testamentom, okrem iného prenecháva obec Rakovec svojim deťom. Tieto pozemky vlastnili z rodu Rákócziovcov Juraj, Ľudovít, František, Michal a Andrej. Po smrti Andreja Rákócziho Mária Terézia v r. 1754 darovala časť pozemkov obce Jánovi RHOLYICZANIMU za jeho vojenské služby. Postupne majetky v obci patrili rodinám Szirmayovcom (18. – 19. storočie), rod. Boronkayovej, Szulyovskej a Dereczinyiovej. V 20. stor vlastnili terajšie majetky Wengerszkovci a Žinčakovci. Pri rieke Ondave bola asi v 15. stor. osada nazývaná podľa maď. prameňov Čukohara. Pretože rieka Ondava nebola v tých časoch zregulovaná, osada bola často zaplavovaná a z toho dôvodu sa obyvateľstvo z osady vysťahovalo. Povráva sa, že ľudia z tejto osady sa usadili na druhej strane rieky a založili osadu Božčice. Okrem tejto osady bola ďalšia, ktorá sa nazývala Dubník. Meno vraj dostala podľa dubového hája, ktorý sa tu rozprestieral. Podľa prvého sčítania ľudu v Rakúsko - Uhorsku v roku 1781 za vlády Márie Terézie bolo v obci 26 podd. sedliackych rodín, 6 rodín želiarskych a 6 podželiarskych, urbársku pôdu tvorilo 169 ha. Pri ďalšom sčítaní ľudu v roku 1785 bolo už v obci 74 domov, v ktorých žilo 127 rodín, čo bolo 751 obyvateľov. Z toho: muži: 374, ženy 376. Z mužov bol 1 kňaz a 7 šľachticov. Podľa národnosti bolo v obci v roku 1881 34 Maďarov, 44 Nemcov, 702 Slovákov a 19 občanov nerozpráva. Podľa vierovyznania bolo 590 gr. kat., 135 rím. kat., 20 evanjelikov, 14 kalvínov, 40 židov. Písať a čítať vedelo 242 osôb. Na tie časy to už bola veľká obec. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a rybolovom.

V roku 1866 celá obec vyhorela. Povráva sa, že oheň úmyselne založil istý furman, ktorému ukradli prikrývky na kone. Po tejto katastrofe žilo obyvateľstvo vo veľkej biede. Už v r. 1851 sa v obci spomínajú 3 kaštiele. Jeden patril rodine Boronkayovej, druhý rodine Szirmay a tretí rodine Szulovských. Rodina Boronkayová sa však zadĺžila a banka zabavila ich majetok aj s kaštieľom a predala ho Miškovi. Miško ho predal Gruticovi, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s grófom Biordym. Ten ho od neho odkúpil.
V roku 1907 žije v obci 981 obyvateľov, obec má vlastného notára a matriku. Medzi dominanty obce patrí gr. kostol – cerkev, ktorá bola postavená v r. 1760. Druhou dominatnou je kaštiel rodiny Szirmay. Je to barok. – klas. stavba z 2. pol. 18. stor.

Skončenie II. svetovej vojny 30. 11. 1944 pripomína tabuľa na Obecnom úrade. Súčasťou histórie obce je aj pomník SNP od Fr. Patočku z r. 1958 a tvz. Svätý dub, ktorý stojí nad dedinou za ÚSS.
Pred rokom 1866 bola postavená prvá škola, ktorá však pri požiari v r. 1866 vyhorela.
V roku 1907 bola postavená nová škola. Až do r. 1918 bola vyučovacím jazykom maďarčina. Po tomto roku sa začalo vyučovať slovensky.
Postupne sa priestory školy rozširovali o miestnosti v kaštieľoch a v r. 1964 sa začalo s výstavbou novej školy, ktorú postavili v parku pri kaštieľoch. Vyučovanie v nej začalo v r. 1967.